Bábätká

Nádherný farebný motív Valibuk s kresbou bukových listov, venovaný všetkým mocným, silným chlapčekom. Pavol Dobšinský – ďakujem!

„Stará moja, stará, vieš ty čo?“ riekne po čase otec, „ak nás Pán Boh živiť bude, ty toho chlapca za sedem rokov nadájať musíš, môžbyť, že dač hodného z neho vyrastie.“
„Nože no,“ povedala žena, „keď len tak chceš, nechže ti bude.“
A tak zostalo.
Matka chlapca dojčila a chlapec zo dňa na deň zmocnieval. Rodičia sa nevedeli od divu kde podieť, keď ho v treťom roku videli jedličky ako noha hrubé zo zeme trhať. V siedmom sa už na duby lapal. Tu ho už mater chcela prestať dojčiť, ale jej milý synček povedal, že aby ho ešte len za sedem rokov nadájala. Matke sa to už nevidelo, ale mu predsa len prisľúbila.
Po štrnásť rokoch takú hroznú silu mal, že i tie najväčšie buky a duby zo zeme ako najtenšie konope trhal a po osem i desať kusov na pleci do domu nosil.
„Ej, mamo, mamo!“ prihovoril sa raz materi, „vy ste ma dobre vydojčili; ale sa ešte bojím, že by mi to trhanie dubov daraz poškodilo. Keby ste vy mňa ešte za jedny tri zimy chceli nadájať!“
„I keď tak myslíš,“ povedala mu mať, „veď ja to preto ešte ta urobím.“

Celú povesť od Dobšinského nájdete tu: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/13#ftn.d56e2928#ixzz4RQskkEY0